Odkaz na stránku Albánskej národnej turistickej organizácie (v angličtine)

English

Albania

História

Územie Albánska je obývané od staroveku. Stopy života zo staršej a strednej doby kamennej sa nachádzajú v Džare (alb. Xharë), ako aj v jaskyni sv. Mariny v Sarande.

Ilýrska soška Ilýrska soška

Albánci sú priamymi potomkami Ilýrov. Ilýrske kmene osídlili západnú časť Balkánu až po rieky Sáva a Dunaj na severe, rieky Morava a Vardar na východe (hranica s Tráciou) a po horské pásmo Pindi na juhu a juhovýchode (hranica s Grékmi a Macedóncami).

Veľmi rýchly ekonomický rozvoj, hlavne metalurgia bronzu a železa (11. až 5. stor. pred Kr.), vytvoril duchovnú a materiálnu kultúru spoločných hodnôt pre všetky ilýrske kmene. Na konci 5. storočia pred Kr. vstúpili Ilýri na cestu vlastnenia otrokov a rozvoja známych miest tej doby, ktoré existujú podnes. Mestá ako Dyrrachium (Drač), Apollónia, Butroti (Butrint), Scodra (Skadar), Lissus (Lezha), atď. boli zakladané hlavne na pobreží.

Rímska invázia (168 pred Kr.) mala pre Ilýrov veľmi ťažké následky. Tí však napriek všetkému úspešne čelili asimilačnej politike Rimanov – hlavne kvôli vysokému stupňu rozvoja a jasne kryštalizovanej etnickej identite.

Po rozpade Rímskej ríše, zostala Ilýria pod nadvládou Byzantskej ríše. V nasledujúcom období, Ilýria trpela vpádmi barbarských kmeňov – Gótov, Avarov, a iných.

V období od 4. do 6. storočia n.l. napadli Slovania severnú a východnú Ilýriu, ako aj Macedónsko. Tieto územia boli postupom času asimilované.

Koncom prvého milénia nastáva kryštalizácia albánskeho národa. Neskôr albánske politické zoskupenia 14. storočia pokryli územia od Tivatu a Prizernu až dole ku Kastorii a Vlore, zatiaľ čo v južných oblastiach sa zachovalo historické meno Epirus, ktoré v nasledujúcich rokoch slúžilo ako synonymum pre Arberiu. (Národný hrdina Gjerg Kastrioti Skanderbeg /1405-1468/ bol často nazývaný princom Epirusu).

Skanderbeg Skanderbeg

Osmanská invázia v 14. storočí ustanovila v Arberii (Albánsku) vojenský feudálny systém, ale nepretržité povstania albánskych princov pripravili slávny odpor albánskeho ľudu pod vedením národného hrdinu Gjerga Kastriotiho, známeho ako Skanderbeg. Skanderbeg dal zrod centralizovanému albánskemu štátu (Arberia) a jeho zástava sa stala albánskou národnou zástavou.

V 18. storočí prekvitali dva veľmi dobre organizované a mocné albánske patriarcháty. Patriarchát Bushatllinj (jeho centrom bol Skadar a vládcom Karamahmut Pasha Bushatlli) a patriarchát Ioaninna, ktorého centrom bola Ioaninna a vládcom Ali Pasha z Tepeleny. Vrchol boja za nezávislosť a národnú identitu bol dosiahnutý počas albánskeho renesančného hnutia, ktoré začalo v roku 1830.

V roku 1878 bolo toto hnutie veľmi dobre organizované pod Ligou Prizern, ktorá bola prvou vojenskou a politickou vedúcou silou albánskych povstaní. Nanešťastie, v tom istom roku Berlínsky kongres rozhodol o odstúpení albánskych území susedným štátom – Čiernej Hore, Srbsku a Grécku.

Prehlásenie nezávislosti Prehlásenie
nezávislosti

Napriek tomu, albánske hnutie za slobodu bolo korunované víťazstvom prehlásením nezávislosti 28. novembra 1912 (obr.).

Počas prvej svetovej vojny sa Albánsko stalo bojiskom pre vojnové mocnosti, v dôsledku čoho bolo napadnuté Talianskom, Srbskom, Čiernou Horou, Gréckom, Francúzskom a Rakúsko-Uhorskom.

V roku 1920 Kongres v Lushnji (mesto 90 km južne od Tirany), so súhlasom reprezentantov z celého Albánska, prehlásil Tiranu za hlavné mesto krajiny.

21. januára 1925 ústavné zhromaždenie prehlásilo Albánsko za parlamentnú republiku a Ahmet Zog bol zvolený za prezidenta Albánska. Mal však vo svojich rukách toľko moci, že republika fakticky fungovala ako prezidentská.

1. septembra 1928 ústavné zhromaždenie prehlásilo Albánsko za demokratické parlamentné kráľovstvo a Ahmet Zog, albánsky kráľ, prijal kráľovský titul „Zog I.“.

7. apríla 1939 bolo Albánsko napadnuté fašistickým Talianskom a následne 12. apríla 1939 takzvané ústavné zhromaždenie prehlásilo koniec Zogovho kráľovstva a ponúklo korunu Viktorovi Emanuelovi III. Albánsky štát zostal formálne ústavným kráľovstvom pod dynastiou Savoy.
29. novembra 1944 bolo Albánsko oslobodené od nacisticko-fašistických okupantov. Odvtedy v krajine vládol komunistický režimu Envera Hodžu, ktorý vyústil do medzinárodnej izolácie Albánska.

11. januára 1946 ústavné zhromaždenie prehlásilo Albánsko za ľudovú republiku, ako jednu z foriem diktatúry proletariátu, a táto trvala takmer pol storočia, až do 29. apríla 1991, kedy prvý pluralistický parlament prehlásil parlamentnú Albánsku republiku.

Prechod z komunistického režimu bol veľmi náročný – nasledujúce vlády sa museli vyrovnávať s vysokou nezamestnanosťou, rozsiahlou korupciou, infraštruktúrou v dezolátnom stave, silnými organizovanými kriminálnymi zoskupeniami a výbojnými politickými oponentmi. Od prvých viacstranových volieb v roku 1991 urobilo Albánsko pokrok v rozvoji demokracie, ale nedostatky pretrvávajú. Po obnovení politickej stability po kolapse pyramídových schém v roku 1997, posudzujú medzinárodní pozorovatelia albánske voľby ako slobodné a regulárne.

Vo všeobecných voľbách v roku 2005 zvíťazila Demokratická strana a jej spojenci, za prísľubov zredukovania kriminality a korupcie, podporovania ekonomického rastu a zmenšenia veľkosti vlády. Voľby a hlavne ukáznené prevzatie moci, bolo považované za dôležitý krok vpred.

Aj napriek neustálemu rastu albánskej ekonomiky, krajina je stále jednou z najchudobnejších v Európe, spútaná rozsiahlou nelegálnou ekonomikou a nedostatočnou energetickou a dopravnou infraštruktúrou. Albánsko hrá dôležitú pomocnú úlohu pri zvládaní medzietnických napätí v juhovýchodnej Európe a pokračuje v úsilí o pripojenie sa k NATO a k Európskej únii. V roku 2006 Albánsko uzavrelo s EÚ Stabilizačnú a asociačnú dohodu.

Skadar Kruja Drač Tirana Apollónia Pogradec Balkánsky Park Prespa Balkánsky Park Prespa Berat Voskopoja Korča Vlora Gjirokastra Saranda Butrint Voskopoja Odkaz na stránku Albánskej národnej turistickej organizácie (v angličtine)